Keď sa povie slovo „klaun“, väčšina ľudí si predstaví cirkusovú manéž, krikľavé farby, zakopnutia a hlučný smiech. Ruský divadelný vizionár Slava Polunin (narodený v roku 1950) však toto vnímanie od základu zmenil. Vytiahol klaunské remeslo z tradičnej arény, obliekol ho do melanchólie, existenciálnej hĺbky a snového vizuálneho umenia, čím z neho vytvoril rešpektovaný žáner modernej divadelnej avantgardy. Polunin dokázal, že klaun nemusí byť len ten, kto padá na zem, ale môže byť filozofom, ktorý nám kladie tie najhlbšie otázky o ľudskej osamelosti, radosti a snoch.
Odmietnutie tradície a hľadanie nového jazyka
Slava Polunin vyrastal v ruskom mestečku Novosil a už od útleho detstva bol fascinovaný nemeckým expresionizmom, pantomímou a predovšetkým filmami Charlieho Chaplina či Bustera Keatona. Keď koncom 60. rokov odišiel do Leningradu (dnes Petrohrad), namiesto plánovaného inžinierskeho štúdia sa rozhodol venovať divadlu a pantomíme.
Tradičná sovietska škola klaunstva bola v tom čase na vysokej technickej úrovni, no Poluninovi v nej chýbala sloboda a experiment. Založil preto divadelnú skupinu Licedei (v preklade „Tváre“ alebo „Herci“), s ktorou začal búrať zavedené konvencie. Polunin a jeho kolegovia preniesli klauniádu z cirkusov do ulíc a na divadelné javisko. Ich vystúpenia boli drzé, vizuálne odlišné, často absurdné a namiesto klasického rozosmievania vsádzali na hlbokú tragikomiku.
Slava’s Snowshow: Globálny snehový zázrak
V roku 1993 vytvoril Polunin dielo, ktoré ho definitívne zapísalo do dejín svetového umenia – Slava’s Snowshow(Snehová šou). Predstavenie, ktoré dodnes putuje po najprestížnejších svetových divadlách a získalo desiatky ocenení vrátane ceny Laurencea Oliviera, je absolútnou syntézou klaunstva, moderného tanca, hudby, scénografie a filozofie.
- Svet na hranici sna a reality: Na scéne sa objavuje skupina klaunov v zelených kabátoch s obrovskými ušami a dlhými topánkami, ktorých vedie melancholická postava v jasne žltom habite (samotný Slava). Pohybujú sa v tajuplnom svete plnom obrovských pavučín, tancujúcich postelí a lietajúcich balónov.
- Emocionálna horská dráha: Predstavenie prechádza od tichého smútku z osamelosti a lúčenia na opustenej vlakovej stanici až po extatickú, detskú radosť.
- Snehová búrka ako katarzia: Vyvrcholením šou je monumentálna scénická snehová búrka. Za sprievodu dramatickej hudby (Carmina Burana) sa na divákov z pódia valí oslepujúce biele svetlo a milióny papierových snehových vločiek, ktoré zaplavia celú sálu. Je to moment rituálneho očistenia a návratu k detskej úprimnosti.
Filozofia „Hlúpeho človeka“ a Akadémia bláznov
Pre Polunina nie je klaunstvo prácou, ale životným štýlom a filozofickým postojom. Hovorí o potrebe udržať si v sebe dieťa a schopnosť čudovať sa svetu. Sám založil takzvanú Akadémiu bláznov (Academy of Fools), ktorá združuje umelcov, filozofov a kreatívcov hľadajúcich slobodu mimo zavedených spoločenských noriem.
Poluninov klaun je archetypom „hlúpeho človeka“ v tom najlepšom zmysle slova – je to človek, ktorý nepozná cynizmus dospelých, neustále robí chyby, no zakaždým vstane s novou nádejou. Táto filozofia sa prejavuje aj v jeho slávnom sídle neďaleko Paríža, zvanom Moulin Jaune (Žltý mlyn), ktoré premenil na surrealistické kreatívne centrum, kde sa hranice medzi životom a umením úplne stierajú.
Odkaz pre moderné umenie
Význam Slavu Polunina spočíva v tom, že vytrhol klaunské umenie zo stereotypu lacnej detskej estrády. Ukázal, že fyzické divadlo bez slov dokáže niesť rovnako silné existenciálne posolstvá ako Shakespearove drámy.
Jeho práca ovplyvnila celé generácie moderných performerov, fyzických divadiel a novocirkusových zoskupení (vrátane svetoznámeho Cirque du Soleil). Polunin zostáva vizionárom, ktorý nám pripomína, že smiech a slzy sú len dvoma stranami tej istej mince – a že bez trochy bláznovstva je náš svet príliš chladným miestom na život.