V bohatom panteóne svetového klaunstva nájdeme umelcov, ktorí vypredávali obrie šapitó, aj takých, ktorí hviezdili na doskách prestížnych divadiel. Bratislava však dala svetu celkom unikátny fenomén – klauna, ktorý nepotreboval manéž, oponu ani vstupné. pre Schöne Náciho (vlastným menom Ignác Lamár, 1897–1967) sa hlavným jeviskom stali dláždené korzá, kaviarne a ulice Starého Mesta. Stal sa živým symbolom mestskej poézie, človekom, ktorý v pohnutých časoch 20. storočia prinášal do ulíc svetlo, eleganciu a bezčasný humor.
Zrodenie mestskej legendy
Ignác Lamár sa narodil v Petržalke do skromných pomerov. Jeho životný príbeh bol poznačený neľahkým osudom, osobnými tragédiami aj ťažkou prácou v cukrárskej dielni či divadelnom zákulisí. Namiesto toho, aby zRPkovatel, sa však rozhodol pre celkom nečakanú cestu – rozhodol sa darovať svoj život šíreniu radosti.
Vytvoril postavu, ktorú celá Bratislava rýchlo spoznala pod menom Schöne Náci (Krásny Náci). Jeho zjav bol okamžite rozpoznateľný:
- Dokonalý kostým starého sveta: Vždy vyobliekaný v fraku, s papučkovými topánkami, bielo-čiernym motýlikom alebo šatkou a predovšetkým s neprehliadnuteľným zylinderom na hlave.
- Pukérovací rituál: Jeho najslávnejším gestom bolo elegantné sňatie zylindra z hlavy, sprevádzané hlbokým úklonom a tichým pozdravom v troch jazykoch starej Bratislavy – slovenčine, nemčine a maďarčine („Ruky bozkávam“, „Küss die Hand“, „Kezeit csókolom“).
Klaunstvo ako filozofia láskavosti
Schöne Náci reprezentoval celkom nový typ klaunstva – pouličnú komédiu bez cynizmu, agresie či lacných gagov. Jeho humor bol tichý, jemný a chúlostivý. Walkoval mestom, dával dámam kvety alebo balíčky s upečenými sladkosťami, spievol náboženské či mestské pesničky a svojou prítomnosťou menil sivú realitu dní na malé divadelné predstavenie.
Pre Bratislavčanov nebol žobrákom ani bláznom; bol uznávanou a milovanou postavičkou. Majitelia kaviarní ho radi pohostili, ľudia na ulici sa pri ňom pristavovali a jeho prítomnosť bola zárukou toho, že na korze vládne dobrá nálada. Náci dokázal, že úlohou klauna nie je len rozosmiať, ale aj pohladiť dušu a pripomenúť ľuďom hodnoty ako úcta, gentlemanský prístup a ľudskosť.
Nesmrteľný symbol bratislavskej identity
Ignác Lamár odišiel z tohto sveta v roku 1967 v Lehniciach, no jeho duch z ulíc hlavného mesta nikdy nevymizol. V druhej polovici 90. rokov sa vrátil na bratislavské korzo natrvalo – v podobe ikonickej bronzovej sochy v životnej veľkosti od sochára Juraja Meliša.
Socha Schöne Náciho, stojaca neďaleko Hlavného námestia s usmievavou tvárou a zylinderom zdvihnutým na pozdrav, patrí dnes k najfotografovanejším dominantám Bratislavy. Pripomína obyvateľom aj návštevníkom mesta zlatú éru bratislavského korza a odkaz muža, ktorý nepotreboval svetlá reflektorov na to, aby sa stal nesmrteľnou legendou.
Schöne Náci zostáva dôkazom toho, že to najkrajšie umelecké predstavenie sa môže odohrať priamo na ulici – stačí mat otvorené srdce a odhodlanie darovať úsmev bez nároku na odmenu.